Matej 94

Veľmi veľa pohľadov má táto téma a hlavne záleží od toho, kto ako rozmýšľa. Keď som prišiel, teda musím sa opraviť. Sám som nechcel ísť nikam, tak ma mamina doviedla, lebo vedela, že potrebujem pomoc. Trocha som vedel do čoho idem, ale aj tak som si predstavoval, že každý deň vstanem a niečo budem robiť. Aj tak by ma nenapadlo, že môžem mať problém s resocom a že kde sa bude dať, tam sa budem zašívať a schovávať, aby ma nikto nevidel. Tvrdil som a ešte som si aj o sebe myslel, že zvládnem každú osobu. Veď som v pohode ako každý vonku. Vystriedal som veľa osôb a myslel som si, že koľko ja toho viem.

Ale prečo som vystriedal toľko osôb a prečo som bol každú chvíľu niekde inde som nechcel priznať. Vôbec to nebolo o tom, čo som si myslel, že ja všetko zvládnem. Fetoval som a od toho sa odvíjalo všetko. Kam som prišiel, odtiaľ ma vyhodili, alebo som odišiel. Bol som lenivý a nič som nevedel poriadne spraviť. Veľmi dlhý čas mi trvalo kým som pochopil, že sa sám neviem uživiť tým, ako robím. Nechcel som ani len pripustiť, že mi to robí problém. Stále si ma všímali kým som stál a odpočíval, ale keď som robil, tak si ma nikto nevšímal. To boli moje slová, na ktorých sa dá teraz len zasmiať, pretože to bol iba nezmysel, aby som zakryl to, že sa mi nechce. Nevidel som žiadny zmysel v tom, že som resocom mohol zmeniť moju lenivosť, moju ľahostajnosť, môj prístup a vlastne môj život. Lenivosť. Čo to vlastne je? To že nespravím veci hneď, ale že ich odkladám do vtedy, kým ich nespraví niekto iný. Žil som tak a tak som to skúšal aj tu. Ale v tom celom nastala zmena. Nikto nespravil tie veci za mňa. Nikto nepoupratoval, nenavaril, nepoumýval sa za mňa. Všetko som to musel robiť sám. Veľmi mi to vadilo a prekážalo a nevedel som, či je na tom niečo dobré.  Mamina na mňa kričala – poumývaj riad a jediné čo som jej povedal bolo potom... Viem, že zmena života nie je to, že budem utierať umývadlo do sucha, ale to uvedomenie si, že si musím po sebe poupratovať a a nespoliehať sa nato, že to niekto spraví. Samozrejme že to je ruka v ruke s tým, že som flákal veci, nerobil ich poriadne a keď som niečo robil tak  dlho, kým mi niekto nepovedal, že aby som to nechal tak, ale to sa nestalo. Od vtedy som začal veci robiť ja, aj keď som mal problém, že som nespravil veci poriadne a klamal som, po čase ma to zožralo. Trvalo mi dlho, kým som pochopil, že s fetom sa žiť nedá a jediná cesta akú mám na život je Pahorok. Keby nebolo Pahorku, tak sa krútim vo všetkých tých sajrajtoch ako sú psychiatrické liečebne a dokolečka, až kým neprídem na vrchol svojho kopca a odtiaľ sa niet kam vrátiť. Keď som si uvedomil prečo som vlastne tu, že mám problém už vonku, tak som začal brať veci vážne. Mal som pár prešľapov, že miestami nebolo toho, aby som posúval dopredu, stále som sa vracal späť k fetovaniu. Stále som vonku riešil veci, že som zutekal pred problémom a riešila ho za mňa rodina. Napadlo ma aj tu to, že najlepšie by bolo zutekať. Keď bolo niečo ťažšie, alebo som to nechcel, kusať sa cez problém, tak som chcel ujsť. Tu som sa naučil prejsť cez problém s tým, že za moje rozhodnutie som bral zodpovednosť, či už som sa rozhodol zle, alebo dobre. Bohužiaľ toho zlého je asi viacej. Naučil som sa prijímať aj veci, čo sa ťažko počúvajú a sú nepríjemné. Zatiaľ som to zhrnul tak, že na začiatku sa mi vôbec nič nechcelo a myslel som si, že sa nepotrebujem zmeniť a najlepšie by bolo keby mi všetci dali pokoj a ja by som nič nemusel. Keď som si začal uvedomovať veci, tak som pochopil, že to také jednoduché nebude, že ja musím niečo spraviť preto, aby som sa pohol a začal aj trochu rozmýšľať. Stále som ale v sebe mal veci, ktoré ma brzdili. Stále som dúfal, buď nejaké úľavy, alebo čo sa týkalo života vonku, že aspoň budem môcť piť, že to budem môcť ukontrolovať. No a ako čas ubiehal, tak som bežal s ním. Začal som sa venovať tomu, že chcem zmeniť svoj život. Stretol som sa pár krát s rodinou a tak som videl aj to, že ma majú radi aj potom všetkom, čo som robil a vyvádzal. Tam si spomeniem aká bola mamina zničená keď ma doniesla, ako zle vyzerala, ja som sa s ňou nerozprával. Teraz keď sa stretneme som rád, že keď si tak seba predstavím  niekde dolu a z výšky na seba pozerám, že som rád s maminou a ona je rada, že sa vraciam pomaly, ale do toho normálneho, čistého života. Nikdy som jej s ničím nepomohol, ešte aj keď ona niesla ťažšiu tašku a teraz mám z toho zlý pocit , keď ma chce obdarovať a robiť za mňa veci. Som rád, že jej môžem pomôcť a pomaly jej vracať život, ktorý musela so mnou trpieť. Teraz viem, že keď nespravím veci poriadne, o čom to je a kam ma to tiahne. Na začiatku som nechápal starších chalanov, že čo sa do mňa stále starajú, čo ich tak na mne zaujíma, ale teraz, keď som ja ten starší brat viem, že musím odovzdať, čo mi bolo dané a budem to robiť ako najlepšie viem  a tak, aby som najviac naučil chalanov na začiatku. Že nie je cesta, keď budem vylihovať a nič nerobiť a ešte mi budú nosiť jedlo do postele, ale vo všetkom ísť na seba tvrdo. Nechce sa mi a just to spravím, lebo viem o sebe, že som lenivý, tak sa prekonám. U nás sa hovorí, že to nejde hneď a že treba čas. Aj som ho mal, ale zbytočne som si ten čas vytváral sám. Včera som bol u deda videl som všetko, čo okolo mňa len tak bežalo. Tam bolo ten čas naozaj vidno. Nie je zabitý ten čas, to by bola veľká sprostosť. Sprostosť na tom celom je, že dlho trvalo, kým som pochopil, že sa s fetom nedá žiť a to čo som na začiatku zanedbal, ma na teraz počkalo teraz ku koncu. To sa budem snažiť aj od chalanov, aby nerobili taktiež blbé chyby ako ja, že ten život je oveľa krajší. Teraz sedím na chate a píšem. Veľmi som sa bál prvého stretnutia s otcom, lebo sme nemali dobrý vzťah.  Teraz sme spolu druhý krát a keď sme odchádzali videl som, že sa usmieva, keď ma vidí. Tak vlastne čoho sa tak strašne bojím? Čo je na tom také ťažké? Veď nefetujem a idem dávať vzťah do kopy. Aj keď mám občas pocit pri otcovi ako keby sa nič nestalo, som rád, že vôbec so mnou komunikuje a dávame ten vzťah do poriadku. Takže jedine ako to môžem zhrnúť, že aký resoc je šitý na mieru pre feťáka. Tvrdý, vážny. Žiadna mäkká cesta a úľavy. Som rád, že chalani predo mnou na to prišli a spravili Pahorok takým, aký je a som rád, že aj ja som Pahorok.

Matej 94