Bicyklo-hríbo-černicovačka

Aj tento krát sa to začalo tak, ako sa to už obvykle začína. Piatok, večerná skupina a žralok navrhuje akcie. Niektorí presadzovali futbal - klasika a niektorí navrhovali bicyklovačku. Strhla sa mela, takže musela rozhodnúť Katka, keďže niektorým lenivcom sa na bicykle vôbec nechcelo. Sobotná akcia teda bola rozhodnutá a ofučanci boli ofučaní, nám radikálom to ale nevadí. Prišla na rad nedeľa a to som bol na rade JA. Keďže sme boli v piatok so starostom na pracovke v hore a môjmu bystrému oku neunikol obrovský porast černičia so strašne chutne vyzerajúcimi plodmi a tiež som len lačný pažravý feťák, nedalo mi, aby som nenavrhol ako akciu zber černíc.

Samozrejme, že pažravý nie som sám a aj do hory chodia všetci celkom radi, akcia bola schválená aj s prípadným zberom hríbov, ak nejaké budú. A tak prišla sobota.
Počasie bolo slnečné, ale fúkal vietor a to hneď niektorí chceli využiť na sabotovanie bicyklovania. Nič. Ide sa a hotovo. Po povinnostiach sme teda všetci osedlali tátošov a dávaj ho na cesty. Katka, ako T – čko mala, ako to ona vraví, malé bezvýznamné plus a jej tátošom bola Felda. Trasa bola dohodnutá. Z Bohuníc do Pukanca, z  Pukanca do Devičian a z Devičian do Bátoviec. Z Bátoviec sme chceli ísť pozrieť do Jabloňoviec na kostolík a na lipu, keďže tieto pamiatky poniektorí ešte nevideli, no mali sme za sebou už celkom slušných 12,6 km a poniektorí už naozaj nevládali, doma nás čakalo aj čo – to  z povinností, rozhodli sme sa teda, že rozumnejšie bude zvoliť smer Bohunice. Pustili sme sa teda posledným kopcom a dofrčali na Pahorok.
Na večernej skupine padali samé chváli typu „Ako dobre, že sme nešli hrať futbal“, „Aká to bola paráda ísť len tak voľne dolu kopcom“ a podobne. Všetkým teda cvaklo, že to nebolo o bicykloch, ale iba o ich lenivosti a večer sme si líhali s fajnovo unaveným telom a s dobrým pocitom z výletu.
V nedeľu ráno sme vstali, klasicky sme išli na raňajky, RP a tak. Hneď prvá vec, ktorou nás Katka potešila bolo, že sa nerobia rajóny, všetci prezliecť, pripraviť prepravný arzenál a čo najskôr všetci nastúpiť pred bráničku do hory. Každý sme teda chytili čo najväčší kýbeľ a vyrazili sme. Keďže s nami bola Katka, naše tempo nebolo nezastaviteľné a tuším sme si vďaka tomu prvý krát aj všimli ten les okolo nás. V pláne sme mali aj  nazbierať hríby a aj by sme ich zbierali, ale bohužiaľ sa nám žiadne nezaplietli pod nohy. Takže kýbliky boli stále prázdne, čo mne vôbec nevadilo a nevadilo to ani Miťovi a ani Marekovi, lebo my traja sme presne vedeli aké prekvapko nás ešte len čaká. Ostatní boli aj tak nenažraní a zbierali aj malé černičky, ktoré boli popri ceste a mohli sme im hovoriť čokoľvek, nepočúvali. Tak sme sa teda prechádzali, stretli sme starostu, samozrejme bol pracovne naladený, pozdravili sme ho a za malú chvíľku mala prísť dlho očakávaná chvíľa.
Huráááááá, černice. A poďme na ne. Všetci sme sa vrhli na ten krík a začali sme ho pľundrovať ako  Turci Rakúsko – Uhorsko. Dohoda znela štyri plné kýbliky a môžeme sa s nimi pchať pokiaľ nám to žalúdky dovolia. Vôbec nikomu z nás ani trocha nevadilo, že ten krík pichal akoby to ruža bola a tlačili sme sa za tými najväčšími kusmi. Poniektorí sme sa tak rýchlo napchali, že sme ešte začali plniť ďalší kýblik. Vtedy sa rozhodlo STOP, obed. Vydali sme sa teda kúsok vyššie ku starému známemu jazierku. Rozložil sa obed, založil oheň. Klobásky boli fajnové ako vždy, akurát sme ich ledva natlačili, lebo nám s tých černíc išlo bruchá potrhať.
Cestou späť nám Katka dovolila ešte pojedať, no to už boli len slabé náznaky jednotlivcov a pomaly sme sa poberali domov. Všetci pekne po cestičke, nikto ani po hore nebehal. Nevládali sme. Domov sme dorazili značne unavení, no hlavne najedení. To však ešte stále nebol koniec. Katka sľúbila, že napečie nejaký fajnový koláč, černíc však bolo veľa, takže môžu chalani napiecť ešte jeden. Koláče boli teda dva a černíc stále veľa. Koláče sa teda piekli ešte dva dni po dva. Zakaždým si všetci strašne pochvaľovali, spravili sme si ešte nejakú výživu a džemík. Jednoznačne ani zrnko nazmar.
Černice mali teda ohlas a budúci rok máme akciu na jeden deň istú. Najkrajšie na tomto celom víkende však bolo, že to všetko zažili feťáci. A to je už čo povedať, keď aj my vieme mať radosť z normálnych vecí.

Miloš 114