Letná trénerka 2008

Asi ako vždy, aj tento krát sa medzi nami o terénke polemizovalo už dlho pred tým, ako bol nejaký dátum vlastne daný. T- čka však všetko spoľahlivo držali v tajnosti až do posledného momentu. Až jedného dňa na skupine Katka zavelila „Do stredy všetky veci vypraté a pripravte sa, bude terénka“. Samozrejme, že miesto určenia sme sa dozvedeli až vo štvrtok ráno pri odchode. Tým miestom mali byť a aj boli Richňavské jazerá. V stredu večer sa vyhlásilo čo a ako, vo štvrtok ráno sme porobili veci, ktoré bolo treba, pobalili sme sa a naložili sme sa do áut. Tak sme teda vyrazili.

Na miesto určenia sme dorazili pomerne rýchlo, veď sme ani nejako ďaleko nešli. Čím bližšie sme ku našej chate boli, tým viac v nás narastalo napätie. A čo, moji rodičia sú tu alebo nie a tak podobne. Už doma nám Katka dala jasné inštrukcie ako budú naše emócie kontrolované a všetci sme sa nimi aj do bodky riadili. Tí z nás, čo tam rodičov mali, sa s nimi slušne zvítali, pozdravili a všetci sme sa pobrali vybaliť do izby. Porozdeľovali sme si izby, povybaľovali sa a ako prvé príjemné prekvapenie nás čakal neskorý obed. Tety kuchárky nám teda hneď kus pobytu spríjemnili, lebo tak dobre ako prvý raz,  varili aj počas celej terénky.
Večer sme mali prvú spoločnú skupinu s rodičmi, kde sme každý povedali čo to o sebe a tak. Hneď bolo vidieť ktorí rodičia sú prvý krát a ktorí rodičia sú „Metrovíc“ a na nás bolo tiež badať rozdiely. Prvá skupina teda prebehla v znamení zoznamovania sa a oboznámili sme sa s plánom na nasledujúce dni. Hneď na ďalší deň bol naplánovaný výstup na Sitno a to tak, že my pôjdeme sami a rodičia tiež. Ten, kto sa prvý dostane až na vrchol, musí splniť úlohu, ktorú tam prvá skupina ukryla vo forme indície. Samozrejme, že hneď ako sme ráno vyštartovali, rodičia, až na dve maminy, rozhodli, že pôjdu po asfaltke, akože prechádzka. My, ako vždy, krížom – krážom cez kopce rovno na kopec. Tak sme teda šlapali a asi v polceste pod kopcom sme sa stretli s rodičmi, tak sme ešte viac pridali do kroku a priamo na vrchol. Pár krát sme museli čakať kvôli maminám a aj z našich radov mali poniektorí technické problémy. Cez to všetko sme však na vrchol dorazili ako prví. Trocha sme si vyfúkli, poobzerali, porobili nejaké fotky a nechali sme odkaz, v ktorom stálo, že ich to bude stáť minimálne tašku sladkostí. Už keď sme sa chystali dole, dorazila aj druhá skupina. Chvíľu sme s nimi pokecali a potom sme išli vlastnou cestou.
Keď sme dorazili na chatu, pustili sme sa do prípravy miesta na opekačku, nazvlačovali sme nejaké drevo a večer sa opekalo. Medzitým boli samostatné skupiny, poriešilo sa čo bolo treba a po opekačke sprcha a spať.
Ďalší deň na raňajky Katka navrhla výlet do Banského múzea a išlo sa. Múzeum bolo v pohode, zaujímavé, bolo tam ale trocha málo miesta, vlhko a zima.  Hlavnejšie ale bolo, že bola povolená komunikácia s rodičmi a pre poniektorých z nás to bol vlastne prvý kontakt, takže čo – to vysvetliť, ospravedlniť sa a trochu aj len tak pokecať.
Ako sme dorazili na chatu už sme len chystali ďalšie drevo, doladili sme lavičky a ohnisko, a na večernej spoločnej skupine bolo cítiť, že napätie, čo dovtedy vládlo, po dnešnom výlete skoro úplne opadlo. Myslím, že všetkým nám bolo o dosť ľahšie. Aj spať sa nám hádam spalo lepšie.
Ďalší deň, tento mal byť už posledným, boli na pláne športové hry. Večer pred tým sme naplánovali priebeh a systém, vymysleli bodovanie a ostatné technické veci. Ráno bolo chvíľu voľno, kým sme popripravovali trasy a rozdelili sme sa do štyroch tímov,  a to Škorpióni, Garfieldi, Bobo team a ...Disciplíny boli dané : volejbal, futbal, päťboj, hod šiškou do kruhu, branný beh a strelba zo vzduchovky. Všetci bojovali zo všetkých síl a úspešne. Vyhrali všetci, niektorí vyhrali viac, niektorí ešte viac. Dôležité je, že nikto neumrel. Aj keď pri brannom behu to vyzeralo na pár infarktov a keď mali niektorí vzduchovku v ruke, sem – tam sme museli k zemi. Unavení sme nakoniec posadali ku ohňu, spravila sa riadna vatra a najedli sme sa všetci do popuku a do noci sme spievali. Bolo to formou súťaže a musím priznať, že rodičia nás v spievaní tromfli. Mišov otec mal nekonečnú zásobu pesničiek a my sme sa bohužiaľ nechytali. Ešte tento večer sme mohli pokecať s rodičmi, už to bolo len tak. Políhali sme si asi o polnoci spať a ráno sme sa pobalili, všetci sme sa rozlúčili a dávaj domov na Pahorok.
Keď sme prišli domov, bolo to ako v amerických filmoch a asi každý mal pocit „ Home, sweet home ( Domov, sladký domov)“. Už teraz sa ale tešíme na budúci rok.

Miloš 114