Výstup na vysokú

Celý týždeň pálilo slnko a niektorí z nás tajne dúfali, že počasie vydrží aj na nedeľu. Blížil sa deň „D“ a to bol aj náš Deň detí, ale to asi nikoho nenapadlo, že je 1. júna.
V nedeľu ráno sme sa tešili, no niektorí z nás sa vôbec netešili. Počasie nám moc neprialo, ale nám dážď neprekazil túru. Nikto z nás nedúfal, že by sa mohlo vyjasniť a že by po nás po ceste viedol „oskar“.
Ráno sme vyrazili a zo začiatku to bolo pre niektorých lepšie, lebo sme išli po ceste pri mlyn a keď sme zišli z cesty, tak sa to začalo páčiť aj ostatným čo majú radšej prírodu.

Začali sme česať lesy, lúky a potoky. Po chvíľke sme boli skoro všetci mokrí, teda tí, čo boli vpredu a razili cestu. Nikto z nás nepoznal cestu a jediné, čo sme vedeli a videli - Vysokú na kopci pred nami.
Vybrali sme sa rovnou čiarou na Vysokú cez kríky i cez lúky. Dlhší čas sme išli pod elektrickým vedením, čo niektorých potešilo, lebo mali aspoň trochu malú istotu, že sa nestratíme.
Pomaly sme začali schádzať z cesty a vybrali sme sa cez les. Niektorým sa začal ozývať žalúdok a všetci sme sa tešili na vynikajúci obed, za ktorý môžeme poďakovať Katke.
Hľadali sme vhodné miesto na opekanie, aby sme nič nepodpálili. Tak, aby sme mali po ruke vodu, keby sa nám náhodou niečo chytilo. Našli sme perfektné miesto. V strede lesa sa zbiehali dva potoky a ešte nám aj počasie prialo už hodnú chvíľu, tak sme sa zložili a založili sme si oheň. Všetci boli radi, že sa počasie zlepšilo a náladu nám zdvihla aj klobáska so slaninkou. Trochu sme obschli a niektorí z nás sa prezliekli a mohli sme pokračovať. Vyrazili sme do kopcov smerom Vysoká.
Začalo nami znieť, či ideme dobre alebo nie, ale ja som mal pocit, že ideme dobre a aj keď nie, tak niekam hádam prídeme. Na naše prekvapenie začali zo zeme vykúkať dubáčiky a tak nám zopár pekných kúskov spríjemnilo cestu.
Už som aj začal pochybovať či ideme dobre. Mali sme so sebou kompas, ale nikto ho nevedel používať a tak sme mohli ísť podľa kompasu akurát tak, že by sme ho hádzali pred seba a išli za ním.
Začali sme schádzať dolu z kopcov a lesov až kým sme nenarazili na poľnú cestu a po tej sme sa vybrali dolu cestou. Na naše počudovanie sme vyšli neďaleko hlavnej cesty na Štiavnicu, pri jazere. Tam sme si ešte zachytali rakov a niektorí spokojní z toho, že aspoň raka chytili keď neboli na Vysokej a niektorí sklamaní, že chytali rakov a nedostali sa na Vysokú. A tak sme sa teda vydali na cestu domov.
Cesta bola zaujímavá, lebo aj počasie nám prestalo priať a začalo sa nám do cesty zmrákať. Poniektorí boli po ceste  veľmi smädní a tak sa nám minula voda a čakali sme kedy bude na okolí nejaký dom, aby sme mohli poprosiť o vodu. Naše čakanie a šlapanie sa vyplatilo a bolo to veľmi prekvapivé. V okolí Pukanca nám dali vodu, ale museli sme si ju sami nabrať zo studne. Bolo to veľmi príjemné a neočakávané. Ako sa hovorí, už pred domom nás zachytila búrka, pri ktorej sme sa museli ísť schovať. Niekto už úplne premočení, inému to bolo už jedno, že zmokol druhý krát, ale všetci boli radi keď zbadali tabulu Bohuníc.
Turistika to bola perfektná, aj keď sme sa nedostali na Vysokú. No čo už, nabudúce sa posnažíme a dosiahneme cieľ aký si povieme.

Matej 94