Miťo 92

Na túto otázku je veľa odpovedí, avšak jedna je istá, „fetoval som“. Ono sa to vlastne začalo tak nevinne, že som si nikdy nemyslel, že tu budem a toto písať už vôbec nie.
Keď som sem prišiel, tak to veľmi nebolo o tom, čo tu chcem, ale čo chce otec, že som tu, prečo ma sem dal, tak dlho tu byť? To boli otázky, ktoré som si dával každý deň, niekoľko mesiacov. Počas tých mesiacov v I. fáze som zistil, čo všetko treba urobiť, aby som bol na tom tak ako chalani na vyšších fázach, byť rozhodný a držať slovo, nech je už akékoľvek. Veľa sa mi z toho nepodarilo, aj keď som si myslel, že áno.

Majster sveta sa vo mne nezaprel, ako som to mal vo zvyku a nechcel som si nechať pomôcť od ostatných a všetky problémy som sa snažil riešiť sám, bez pomoci, s vlastnou hlavou, tak to aj dopadlo. Po 4. mesiacoch som sa rozhodol, že to zabalím a začal som sa správať arogantne a snažil som sa len o to, ako zbabelo vypadnúť, všetko mi bolo milšie, ako režim a ľudia tu. Dotlačil som to až tam, že som sedel uzavretý a plakal som nasratý a Štefan s Katkou sa mi snažili pomôcť všemožnými spôsobmi. Chceli, aby som raz bol čistý. Ja som však chcel ísť za každú cenu a nedal som si to vyhovoriť. Som tvrdohlavý ako baran a dôvod bol možno aj ten, že som urobil veľa kokotín a prešľapov, ktoré som nechcel riešiť a znášať za ne následky a to že som ešte aj zobral veci Maťovi, aby som mal potom nejaké peniaze, tak som trucoval až kým som nevolal s mamou, pretože aj ona bola dôvod na to aby som odišiel lebo bola tu asi týždeň pred mojim rozhodnutím odísť na a aj otec musel dôjsť a nakoniec som ostal ani neviem prečo vlastne asi, že som nemal kam a na ulicu sa mi nechcelo. No tak som povedal, že som ojebával, že som zobral tie veci a všetko som vyklopil. Vydržalo mi to asi 2 týždne a prebíjal som sa tým „nehovoril som o tom, že zabojujem s feťákom vnútri“ a to bola chyba. Prišla pracovka ako každý deň a mne moje haluze prerástli cez hlavu a na 11. 00  na obed som preskočil plot, zobral som jedlo chalanom a šiel som si za svojim chorým snom. Vysníval som si, že pôjdem za mamou a budem u nej žiť šťastný a pokojný život, nebudem fetovať a poviem im pravdu, že ma nechceli pustiť a bludy proste. Ale ako som preskočil ten plot, náhle sa mi myšlienky otočili a začal som rozmýšľať, že keď sa to nepodarí, ako dosiahnem to, aby ma zobrali späť. Išlo mi v podstate len o to, aby som mal kde prežívať, nezaujímalo ma, čo so im spôsobil a ako som im ublížil. No však stalo sa, čo som nepredpokladal a keď som zazvonil u mamy, dvere boli zavreté a nechceli ani počuť o tom, že by som ostal u nich. Všetko sa rúcalo, ako domček z karát a ja som bol na vrchu a padal som dole. Nič iné mi neostávalo, ako zmiznúť zasa a všetkých vytrestať za to, že som si pokašľal život. Nikdy som však nevytrestal ich, ale naopak, sám seba som týral vo vnútri, mal som tú noc veľa hlúpostí v hlave, chcel som sa aj zabiť, no keď už som sedel na tom konári s lanom okolo krku, tak som pochopil, čo mi vlastne a že už by som s tým mal niečo spraviť a rozhodol som sa, že teda pôjdem naspäť a poprosil som otca, že nech zavolá Štefanovi, že chcem ísť naspäť, niečo so sebou urobiť.
A to bolo možno prvé z mojej strany, že som vedel, že musím niečo v živote zmeniť a postaviť sa sám k tomu, nie zasa utiecť. Vtedy som vedel konečne, čo tu chcem – chcel som, aby som vonku necítil ten tlak toho, čo som urobil, začal som si uvedomovať, že som si posral život a nejde to len tak napraviť, chcel som s tým začať niečo robiť. No išlo to ľahšie ako keď som tu bol prvý krát, no viac vecí prišlo, čo som nezvládol. Dostal som brata Tamiho a po týždni mi dal zabrať, lebo som bol sračka. Takto sa to vlieklo niekoľko mesiacov, až som síce aj prestúpil do II. fázy, no hneď som to využil na to, že si vyčistím stôl ( klamal som a išiel som so všetkým von ). A bolo to hajzlovstvo, lebo celý čas som klamal, no vyšiel som s tým až keď som prestúpil a mal som patriť do I. fázy na jeden mesiac, no ja som nechcel prestať klamať, lebo som si nechal niečo z toho klamstva a klamal som zasa. Po niekoľkých dňoch som mal ďalšieho brata, ktorého som už síce zvládol, ale musel som si zasa vyčistiť stôl, to bolo asi mesiac na to, ako som ho čistil prvý krát.
Chuť fetovať bola veľmi silná a väčšinou vyhrávala nad zdravými úsudkami, ale vždy každým prešľapom a každým krokom vedľa, som sa posunul ďalej. Takže na tej ceste, čo som šiel, nebolo až tak zlého.  Keby som to teraz mohol ovplyvniť, tak to zmením, no keby bolo keby, tak by sme boli všetci v nebi. Najviac ale človeka serie to, že som si mohol veľa vecí urýchliť, alebo si aspoň uľahčiť, ale nie, ja som to potreboval takto, tak som to tak aj mal. Bolo kopec roboty, kým som sa prepracoval k tomu, že keď chcem byť čistý, musím dôverovať ostatným a to bezhranične, čo poradia je dôležité. Ešte na konci II. fázy som zasa klamal a zasa som to urobil tak, ako v II. fáze už po prestupe som si stôl vyčistil, vlastne už som mal rozbehnutý vlak a nechcel som prestať klamať, no už som bol skupinou dotlačený a teraz som v konečnom dôsledku rád, že sa tak stalo, pretože som si tým zachránil život. Posledný krát, čo som si čistil stôl, som mal odvtedy veľa problémov. Nevedel som sa zbaviť pocitu, že mi niečo chýba a aj som na to prišiel, bol to fet a to, že som nevedel ako sa rozhodnúť, fetovať alebo žiť život s tým, čo prináša, no po pár mesiacoch som zvládol viac problémov, ktoré mi dlho robili problém s tým, aby som šľapal, no keď som bol na vychádzke u videl som, čo môžem získať, keď budem čistý, tak mi došlo, že nie je vlastne nad čím premýšľať a že toto je jediná cesta ako si splniť svoje sny.
Čo tu vlastne chcem? Túto otázku som si kládol skoro rok a pol, kým som prišiel na to, že nie je – čo tu chcem, ale čo chcem od seba, od života. A na to je len jedna odpoveď.
Chcem sa na seba pozrieť do zrkadla a povedať si – Zvládol si to. A vedieť, že pokoj na duši je to najdôležitejšie, čo môžem získať. A tých vecí je viac, čo môžem získať a to je život, ktorý chcem a žiť je lepšie ako báť sa o život.

Miťo 92