Mišo 96

No keď to tak od začiatku vezmem, tak najprv som tu bol, lebo som nemal kam ísť a nedalo sa mi chodiť. Tak mi nič iné nezostávalo, len ísť sem. Naši mi to vybavili, oco za mňa napísal žiadosť na počítači, ja som len tak vylihoval a kukal telku. Ešte som mu popri tom občas stíhal povedať, že je blázon. Aj som si fet ešte kúpil, aby som sa stihol dojebať ešte pred príchodom. A keď to vlastne prišlo tak rýchlo, bál som sa, že ma nezoberú sem, lebo podmienka bola, že bez drog – po detoxe a naši sa mi vyhrážali, že ma zbavia svojprávnosti a dajú ma do väznice.

Tak som si nedal, lebo som sa bál.A keď už som bol tu, bál som sa zas, aby ma nevyhodili.Nebál som sa, že by som sám odišiel, lebo som nemal kde a mal som problémy zdravotné. A tak som tu bol a býval som tu a všetko mi vadilo a všetci mi vadili a celý svet a život bol čierny a plno haluzí, zlých myšlienok, nepriateľov a konfliktov.
Ale nad všetkým mi viselo to, že nemám kam a nemám ako. Bol by som tu už dávno nebol, keby sa dalo niekam a keby som mal vôbec kam ísť. A potom som vlastne začal cítiť po tom všetkom, čo sa hovorilo a čo som tu počul, že už sa nedá a že by som sa zbláznil. A cítil som, že musím, aj keď sa mi nechcelo a vôbec som na tom nevidel nič, čo by mi to malo dať. A dlhý čas som vedel, že musím a že iná cesta už pre mňa nie je, ale nemal som sa nijak k tomu, aby som začal niečo meniť, niečo so sebou robiť. Nechcelo sa mi a ako vždy keď niekto povedal – takto, urobil som presný opak na znak toho, že nikto mi nebude nič hovoriť, že ako. Nemal mi kto čo rozkazovať. A potom to nejako prišlo, že som kúsok zas videl ináč a niečo som zmenil. A zas sa niečo stalo a zas som cítil niečo iné. A takto sa to nejako kúskovalo a keď sa to nejako vždy potriedilo vo mne, začal som trochu fungovať, lebo som mal pocit, že je to správne a že musím a že aj trochu chcem. A potom zas prišlo to, že zas som neveril ničomu a nikomu a všetko bolo na ..... a všetci ...... . A zakaždým keď som bol unavený z tých bojov so všetkými a všetkým, zas som chvíľu začal fungovať a veriť tomu, čo sa hovorilo. A takýto kolotoč to bol dosť dlho a zakaždým to bolo to isté, lebo som začal vždy tým, že aby sa zmenil najprv ten druhý a uznal svoju chybu a potom som bol trochu ochotný uznať chybu aj ja. A aj to som uznal len keď som mal náladu. A tak sa to zakaždým dostalo do toho, že som mal nervy a vrelo to vo mne. A bolo čím ďalej horšie. Stupňovalo sa to viac a viac. Nemal som kľud ani v hlave ani v duši. A potom som po kúskoch skúšal robiť veci trochu ináč a skúšať spôsoby. Najväčší kľud som mal keď som cítil, že som spravil ja chybu, že musím niesť následky, že je to vo mne a nedá sa vyhovárať. A ja vlastne ani neviem ako to všetko išlo a ako to malo postupnosť a cez čo všetko som sa dostal k tomu, čo si musím a načo som vlastne tu teraz. A ani sa v tom rýpať nechcem.
Ale teraz viem, že je to úplne iné ako to v mojej hlave bolo a všetko je úplne iné. No na pár všelijakých haluzí sa toho veľa zmenilo. A načo som tu teraz?
Som tu preto, aby som pocítil ten pocit, že si verím, že som si istý sám sebou a že stojím na nohách pevne. Že som schopný ísť životom, zariadiť sa podľa situácií, zdvihnúť sám seba zo zeme keď spadnem. Chcem pokoj v duši. A chcem byť šťastný a spokojný. Vyrovnaný s tým, čo mám, aký som a mať sa rád. To chcem. Na to som tu teraz. Chcem byť spokojný chlap. A prečo to chcem?
Asi preto, že nič z toho nepoznám a boli to vždy pre mňa len slová. Necítil som ich cez pocity. Bolo to len niečo, nejaké frázy, pekné spojenia, pekné slová. A už som z niektorých tých „pekných slov“ mal možnosť pocítiť ich nielen ako slová a preto sa mi to páči a chcem to. A asi všetko dokopy zhŕňa to, že chcem pokoj na duši. Tam je zahrnuté všetko. To je ako beztiažnosť, bezváhový stav. Keď mám pokoj na duši som spokojný s tým, čo mám, aký som, netrápia ma hlúposti a len verím, že je to tak ako to má byť. Ale sprosto sa mi píše a nedobre sa cítim, keď o to píšem, lebo je to pocit, ktorý treba cítiť a asi ani o tom písať nechcem.
Hral by som sa pri tom len zbytočne na múdreho hlupáka. A múdry vôbec nie som, takže by to bolo falošné. A neviem, čo by som ešte do tohto elaborátu napísal, lebo to čo tu vlastne chcem sa dá napísať tromi jednoduchými slovami – pokoj na duši.
A čím ďalej a čím viac sa snažím o tom písať a hľadať v tom niečo čo bude znieť dobre a ako okolo toho čo ešte napísať tak mám voľajaký zlý pocit a nedobre sa cítim. A neviem prečo. Asi zas dáka haluza mi na tom sedí. A možno mám dnes už toho dosť a len tak by som si už oddýchol od písania.
A ešte ma napadlo, prečo som tu. Som tu aj preto, lebo chcem svoje hniezdočko, svoju malú chyžu, záhradu s dreveným plotom, slepice, kačice, morky, husy, psa, chlievik pre všetku tú moju háveď a ten plot bude z lieskových papiečkov, taký aký bol v Španej doline. A chcem aj elektriku, aj vodu mať tam zavedenú. A možno chcem aj niekoho, kto ma bude mať rád a bude so mnou. Bude mi rozumieť a bude mi pomáhať hnoj od tých zverov kydať a starať sa o domácnosť. Možno ma ešte napadlo, ako by sa ešte aj dalo povedať to čo tu chcem – svoj život.
A som rád, že sa mi to podarilo napísať, týchto 5 strán mojich súkromných haluzí a že to mám za sebou. S pánom bohom.

Mišo 96