Jano 119

Sedím v čakárni na železničnej stanici v Leviciach. Cestovnú tašku a batoh mám pohodené pri nohách. V ušiach mám slúchadlá a MP4 prehrávač, prostredníctvom nich vyhráva melancholicko – smutnú skladbu Forever young od Alphaville. Vo vrecku mi štrngá zopár euromincí a pohľad na telefónny automat mi vnukol nápad zavolať Miške. Jediné čo mi z tohto hovoru doteraz rezonuje v ušiach sú jej slová: „prosím Ťa, vráť sa tam!“

    Chcem sa však vrátiť na začiatok tohto príbehu.

Nie je to tak dávno, keď som bol pomerne úspešný, zdravý, mladý človek s obrovskou motiváciou niečo dokázať. Hral som ľadový hokej a vďaka tvrdej drine som sa stal kapitánom tímu a jeden z jeho najlepších hráčov. Plánoval som si kariéru hokejistu a svedomito na nej pracoval. Študoval som na gymnáziu, hoci výsledky neboli oslnivé. Okolie ma považovalo za človeka s potenciálom stať sa niekým.
    Moji rodičia, sú finančne zabezpečení a vďaka tomu, som dostal šancu stráviť školský rok na škole v Spojených štátoch amerických. Mal to byť môj odrazový mostík smerom k ružovej budúcnosti. Mal som možnosť naučiť sa bezchybne cudzí jazyk, získať cenné životné skúsenosti a naučiť sa samostatne žiť.
Nakoniec to celé dopadlo trochu inak, než malo. Svojou ľahkovážnosťou a neschopnosťou spájať si súvislosti, som túto šancu trestuhodne zahodil. Za fajčenie marihuany som sa z USA po štyroch mesiacoch porúčal späť domov. Od tohto momentu sa môj život začal uberať do nebezpečnej slepej uličky.
V Amerike som prestal aktívne športovať. Nastúpil som do školy, do maturitného ročníka a po škole som každý deň zopár hodín pracoval. Rodičia vlastnia reklamnú agentúru a mohol som robiť u nich. V tej dobe som už pravidelne fajčil trávu. Po mesiaci som zo školy odišiel. Po určitom čase priznávam, že som bol veľmi pyšný a mal o sebe vysokú mienku. To bol skutočný dôvod, prečo som nechal školu.
    U rodičov som začal pracovať na plný úväzok a štúdium som plánoval ukončiť externe. Jedno bratislavské gymnázium túto možnosť ponúka. Od tejto chvíle sa môj život definitívne zmenil. Bol som zvyknutý na pravidelný režim a zrazu som mal more voľného času. Môj typický deň vyzeral nasledovne: práca, zábava s kamarátmi a spánok.
Mal som aj priateľku, no kašľal som na ňu. Prednosť mali kamaráti, párty a všetko ostatné.
    Od detstva som bol zvyknutý na pomerne vysoký životný štandard. Možno to bol dôvod, prečo som sa rozhodol obchodovať s marihuanou. Neskôr sa k nej pridal kokaín. Toto rozhodnutie ma časom úplne zožralo. Dopracoval som sa do štádia, keď som užil viac drog, než som stihol predať. Roztočil sa kolotoč udalostí, ktoré som nedokázal ustáť. Finančné problémy, strata chuti do života a na prvý pohľad kôpka nešťastia. Taký bol môj obraz. Bývala priateľka na naliehanie mami prehovorila. Povedala jej o mne všetko. Užívanie, predaj. K tomu, čo nasledovalo sa vrátim.
    Teraz, by som rád písal o druhej dejovej línii. Niekde uprostred mojich blúdení životom sa stal aj jeden malý zázrak.
Stretol som dievča, do ktorého som sa zamiloval hneď, ako som ho uvidel. Párty, kamaráti a drogy už zrazu neboli celý môj svet.
Keď som s ňou, všetko je dokonalé a krásne. Ak sme odlúčení, myslím len a len na ňu. Je to nádherný a zároveň trýznivý pocit.
    No aby som sa tu citovo nevylieval, prejdem ďalej. Po tlaku rodičov a rodičov Mišky som nastúpil na liečenie. Po dvoch týždňoch ma vyhodili. Doma som povedal, že ma preradili do ambulantnej liečby, vďaka mojim rýchlym krokom vpred. Skrátka, presvedčil som všetkých naokolo, že som v poriadku.
    Zobral som si do prenájmu byt a začal odznova. Aspoň to som si myslel. Veril som tomu, že som zdravý a drogy sa ma už netýkajú. Užíval som si krásne chvíle s Miškou a bol som šťastný.
Netušil som, že som na sebe nič nezmenil. S marihuanou som neprestal, iba ju obmedzil. Kokaín som odmietal, napriek mnohým pozvaniam a ponukám.
    Ako to však býva, nič nie je na prvý pohľad také, aké je to v skutočnosti. Netrvalo dlho a vrátil som sa k predaju kokaínu. Tým pádom aj k jeho užívaniu. Chodil som na skupiny, kde mi pravidelne kontrolovali moč. Mama sa jedného dňa rozhodla, že spolu pôjdeme k doktorovi a pozrie si výsledky. Tie boli pozitívne na marihuanu a kokaín. Ihneď zavolala Miške a povedala jej, čo sa stalo.
    V tej chvíli som si uvedomil, že som opäť niečo totálne pokazil. Pamätám si ako som sa v decembri v tričku rozbehol z maminho auta na Hlavnú stanicu. Sedel som, triasol som sa od zimy. Slzy mi stekali po lícach a Miška v telefóne plakala tiež. Je zvláštne, že pri každej ťažkej situácii sa nachádzam na železničnej stanici. Je to azda metafora, ktorá vystihuje moje úteky od problémov. No nechcem príliš odbočovať. Ešte v ten deň sme sa stretli a Miška mi dala druhú šancu.
Nasledoval mne dobre známy postup a sled udalostí. Detox, liečba, dlhý čas odlúčenia od človeka, na ktorom mi záleží a milujem ho. Každý si je však strojcom vlastné šťastia.
    Nastúpil som po druhý krát na liečenie v Bratislave. Bol som s rodičmi dohodnutý, že po detoxe začnem na Pahorku. Na detoxe som sa rozhodol inak. Ako je u mňa zvykom, zvolil som si ľahšiu cestu. Pahorku som dal zbohom a chcel som dokončiť liečbu v Bratislave. Každý víkend som sa mohol stretávať s Miškou a režim sa dal v pohode dodržiavať. Ak sa mi niečo nepozdávalo, dalo sa to zase v pohode obísť. Cítil som spokojnosť. Opäť som si docielil svoje a na nikoho nebral ohľady.
Moja pýcha, tvrdohlavosť a neznalosť pojmu pokora ma zase priviedli do problému. Z liečenia ma vyhodili. Po druhý krát ma preradili do ambulantnej liečby. Prirodzene, nebolo to kvôli mojej tvrdej práci a míľovým krokom vpred.
    Začalo mi dochádzať, že so mnou asi vážne nie je všetko s kostolným poriadkom. Na radosť môjho okolia som sa rozhodol predsa len pre Pahorok. Nebolo to rozhodnutie urobené len z dôvodu radosti okolia. Hoci priznávam, že aj to zohralo podstatnú rolu. S Miškou sme sa dohodli, že tu strávim tri mesiace a odídem. Každý deň som myslel na ňu, na kamarátov a na život vonku.
Častom som rozmýšľal nad odchodom, až som ho zrealizoval. Jedného rána som povedal, že idem preč. Stačilo počkať 24 hodín bolo pre mňa dosť zložitých. Zo všetkých strán som počúval to, čo som chcel počuť zo všetkého najmenej. Realitu a pravdu. Moje plány a vízie sa začali triasť v základoch, no z tvrdohlavej hlúposti som napokon odišiel. Ocitol som sa na stanici v Leviciach a Alphaville mi pomáhal krátiť čas čakania na spoj do Bratislavy. Čo sa na stanici udialo, už viete. Po niekoľkých ďalších krokoch vedľa, som Miške nakoniec splnil to prosebné prianie. Vrátil som sa. Nechcem, aby som pôsobil ako rytier, ktorý je vlastne trpiaci chudáčik a čaká na potlesk od všetkých okolo.
    Vrátil som sa preto, lebo verím tomu, že momentálne nie som schopný vonku normálne žiť a fungovať. Za ten deň, ktorý som strávil v Bratislave som zistil, že by to naozaj nešlo. Stratil by som ľudí, ktorým na mne záleží a majú ma naozaj radi. Stratil by som dôveru dievčaťa, ktoré rozhodne stojí za to, aby som sa zaťal a niečo vydržal. Stratil by som rodičov, ktorí napriek všetkým mojim prešľapom stoja pri mne a naďalej ma podporujú.
    Čo tu vlastne chcem? Pri písaní predchádzajúcich riadkov som si ešte viac uvedomil, že som pokazil všetko, čoho som sa dotkol. Klamstvá, podvody a hľadanie skratiek je životný štýl, ktorý mám v sebe hlboko zakotvený. Ak ho nezmením, budem sa prepadať do stále hlbšieho bahna a nakoniec prídem o všetko.
    Mal som možnosť stretnúť niekoľko ľudí, ktorých Pahorok postavil na nohy. Postavili sa na ne vlastne sami a Pahorok im v tom len dopomohol.
Tiež by som raz chcel stáť na vlastných nohách a žiť šťastný život. Šťastný život s mojou Miškou. To je odpoveď na otázku, čo tu vlastne chcem.

Jano 119