Čo tu vlastne chceme

Miťo 92

Na túto otázku je veľa odpovedí, avšak jedna je istá, „fetoval som“. Ono sa to vlastne začalo tak nevinne, že som si nikdy nemyslel, že tu budem a toto písať už vôbec nie.
Keď som sem prišiel, tak to veľmi nebolo o tom, čo tu chcem, ale čo chce otec, že som tu, prečo ma sem dal, tak dlho tu byť? To boli otázky, ktoré som si dával každý deň, niekoľko mesiacov. Počas tých mesiacov v I. fáze som zistil, čo všetko treba urobiť, aby som bol na tom tak ako chalani na vyšších fázach, byť rozhodný a držať slovo, nech je už akékoľvek. Veľa sa mi z toho nepodarilo, aj keď som si myslel, že áno.

Čítať ďalej: Miťo 92

Mišo 96

No keď to tak od začiatku vezmem, tak najprv som tu bol, lebo som nemal kam ísť a nedalo sa mi chodiť. Tak mi nič iné nezostávalo, len ísť sem. Naši mi to vybavili, oco za mňa napísal žiadosť na počítači, ja som len tak vylihoval a kukal telku. Ešte som mu popri tom občas stíhal povedať, že je blázon. Aj som si fet ešte kúpil, aby som sa stihol dojebať ešte pred príchodom. A keď to vlastne prišlo tak rýchlo, bál som sa, že ma nezoberú sem, lebo podmienka bola, že bez drog – po detoxe a naši sa mi vyhrážali, že ma zbavia svojprávnosti a dajú ma do väznice.

Čítať ďalej: Mišo 96

Jano 119

Sedím v čakárni na železničnej stanici v Leviciach. Cestovnú tašku a batoh mám pohodené pri nohách. V ušiach mám slúchadlá a MP4 prehrávač, prostredníctvom nich vyhráva melancholicko – smutnú skladbu Forever young od Alphaville. Vo vrecku mi štrngá zopár euromincí a pohľad na telefónny automat mi vnukol nápad zavolať Miške. Jediné čo mi z tohto hovoru doteraz rezonuje v ušiach sú jej slová: „prosím Ťa, vráť sa tam!“

    Chcem sa však vrátiť na začiatok tohto príbehu.

Čítať ďalej: Jano 119