Matej 94

Ani by som to nenazval, že k rozumu prišiel, ale že sa k nemu znovu vracia. Všetci mi vždy hovorili, že som šikovný a dobrý chalan, len, že som lenivý. Že mám hlavu na veci, aj na robotu, len mne sa nikdy nechcelo.
Už vtedy som prestal využívať hlavu na dobré veci. Ako malý chalan som začal zneužívať otvorenosť a vernosť ľudí, čo ma mali radi. Rozum mi pomaly odchádzal a zatieňovali mi ho veci, ktoré mi neskôr zmenili život na nepoznanie. Myslím si, že ľudia, ktorý majú rozum a vedia ho využívať na správne veci, ako je pomáhanie ostatným ľuďom, pomáhanie možno vo vedeckých alebo

fyzikálnych výskumoch, môžu byť šťastný, keď majú svoju rodinu, svoje okolie, ktoré ich má rado a nebudú dávať prvé miesto pred rodinu, svoju prácu, peniaze a podobné veci.

Sú aj ľudia, ktorí sú šťastní, keď prvoradé je to, že využíva rozum na to, aby zarábal veľké peniaze, aby pomáhal ľuďom. Aj to si myslím, že v dnešnej dobe to nie je o rozume, ale len o tom, že kto je aký vychcaný a kto koho obalamutí svojimi kvetnatými rečami. Veď len naša politická scéna je toho dôkazom, že rozum okolo parlamentu chodí len, keď tam je nejaký turista alebo nejaký obyčajný občan. Tým nechcem hovoriť, že veľký ľudia, čo majú život iba o peniazoch, nemôžu mať rozum, ale skôr mi je sympatický taký človek – jednoduchý, ktorému stačí k životu, že má pri sebe niekoho, koho má rád, kto má rád jeho. Cíti, že sa môže spoľahnúť, nech mu je akokoľvek ťažko vie, že niekomu na ňom záleží a že ho má rád. Veď to nie je život, aby som sa stále obzeral, kto ma kde okradne o posratých päť korún, keď na účte má milióny. Veď čo taký politik môže mať rozumu. Zarobí za mesiac okolo stotisíc a ešte sa verejne sťažuje, že má málo peňazí, no takému by som ruky – nohy dolámal. Veľa ľudí si v dnešnej dobe ani poriadnu robotu nenájde, ale je rád, že môže robiť, môže si sám zaobstarať veci, možno z toho uživiť rodinu.
Ťažko sa mi o tom píše, lebo som zatiaľ fakt rozum využíval v každej robote, v každý všedný deň iba na to, aby som mal z toho ja prospech, aby som mohol niekoho okradnúť. Moja mamina v týchto veciach bola a je veľmi poctivá. Od krstnej si, či už kvôli sebe alebo kvôli mne, požičiavala peniaze a vždy všetko do posledného haliera vrátila. Myslím, že mne neprináleží hodnotiť, či bola šťastná alebo nie, ale vedel som jedno, nikdy nedopustila hádzať vinu na niekoho. Veľmi si na nej vážim to, že vždy si vedela všetko vyrovnať a vzťah s otcom si myslím, že hlavne pri mne, sa snaží riešiť veci rozumne, s úmyslom, že mi chce pomôcť. Ja som to nikdy nevidel o pomoci, ale iba o tom, že mi berie to moje pohodlie, že mi chce ublížiť a zakazovať mi moje záľuby. Mal ma rád a dával mi to najavo svojim spôsobom, ktorý bol mne cudzí, keď som bol zvyknutý, že mi mamina všetko dovolila. V tom si teraz myslím, že mal otec viac v hlave ako mamina, mal triezvejší pohľad na veci a na to, čo robím. Je to tak isto jedna vec ako prísť k rozumu, mať na veci triezvy pohľad, vedieť sa na ne pozrieť s nadhľadom a hlavne vedieť ich riešiť. Koniec koncov, moji rodičia našli spoločnú reč kvôli mne, aby sme sa dohodli, že takto to ďalej doma nepôjde a dali mi na výber. Vtedy, už s hlavou úplne mimo, som si myslel, že najlepšie bude, keď odídem z domu. Teraz viem, že by to nič neriešilo a že bolo dobre, ako to celé dopadlo.
Ešte dlho potom, ako som prišiel do resocu som nevidel, ani nechcel vidieť to, že to bolo dobré a že to stopli za mňa. Ešte aj keď som prišiel, teda keď ma vyhodili a išiel som domov, tak som si myslel, že to vonku zvládnem a budem vedieť vonku fungovať. Stále som mal o sebe milnú predstavu. Tak isto to bolo so školou. Vôbec som veci v škole a školu vôbec, nebral vážne, že ja to potrebovať nebudem, že si poradím sám, bez školy. Aj keď ma bavili predmety ako matematika a podobne, mrzí ma, že som si odfetoval hlavu na viacero vecí, v čom som bol dobrý a v čom som mohol byť dobrý. Život, ktorý som viedol, nebol ani zďaleka normálny, s rozumnými vecami a rozhodnutiami. Tak si myslím, že budem mať ešte veľmi veľa príležitostí a skúseností v živote, ktoré ma budú posúvať a pri ktorých budem spoznávať nové a možno lepšie riešenia a nemotať sa stále dookola v tom istom.
Veľa vecí som už zistil o sebe a spoznal na sebe. Tomu som rád, ale keď sa zamyslím, tak kde sa mi to všetko z hlavy stratilo, kam a prečo som si to odfetoval. Je to normálne, že človek, ktorý má aspoň štipku zdravého rozumu, bude robiť veci, s ktorými si ubližuje a vôbec mu neprospievajú? Aj keď o tom veľmi dobre vie, že tým ubližuje sebe a okoliu, stále v tom pokračuje a vôbec ho nezaujíma, čo sa deje okolo neho. Hlavu má zatienenú iba tým, že sa nevie bez drog už ani vyspať, ale pokračuje až kým nenájde buď sám, alebo s pomocou okolia to svoje dno, to, keď už nie je kam, keď sa už nie je o čo oprieť. Ostane sám a až potom mu začnú dochádzať veci, že kam to dotiahol. S milnou predstavou, že feťák je ten, kto doma kradne, koho už vyhodili od všadiaľ kam prišiel, a že bezdomovec, to už sa s ním nedá nič porovnať, nakoniec sám príde na to, že tým bezdomovcom a feťákom ostal sám. Čas medzi tým, keď si myslím, že som malý boh a tým, ako sa dopracujem až na koniec, ide veľmi rýchlo a človek si ho ani vôbec neuvedomuje a nestíha registrovať a nakoniec je zničený z toho všetkého čo zažil a ako dopadol. Žil som stále v milnej predstave, že ja až tak zle na tom nie som, ja tak zle nevyzerám a ani som sa nenazdal a bola zo mňa už len troska. Teraz som rád, že ma začína ťahať taký obyčajný, jednoduchý život. Aj keď som ho ešte nezažil, tak to musí byť fakt dobrý pocit, že si človek môže buchnúť po vačku a môže si dovoliť čo sa mu páči alebo na čo má práve chuť. Keď len zoberiem majiteľov firiem podnikov a podobných zariadení. Veď ten človek sa nezastaví celý deň. Celý deň behá, lieta, vybavuje, aby sa firma hýbala, aby prosperovala, aby bola zisková. Veď taký ľudia musia mať v hlave toľko vecí a musia a musia toho toľko kombinovať a nesmie na nič zabudnúť.
Takže z toho celého si myslím, že kým sa dopracujem sám k rozumným rozhodnutiam, že budem schopný sám za seba, ešte veľa vody pretečie. Viem, že to nepôjde hneď naraz, ja keď by som to chcel niekedy hneď a všetko, aby som už vedel normálne. Niekedy zas mám pocit, že veď ja už takýto ostanem navždy, ja už viacej rozumu mať nebudem, mne sa už nič nevráti. Často rozmýšľam na tým, že prečo som vlastne začal fetovať, že keby som vedel čo to všetko spôsobí, asi by som ani nezačal, ale ani to neviem isto.
Neskoro je plakať nad rozliatym mliekom. Musím sa pozbierať a ísť ďalej a z každej jednej situácie sa poučiť, aby som ju mohol riešiť inak a nerobiť stále tú istú chybu, že riešim situáciu rovnako, stále zle. Mne príde rozumné aj to, že sa dá na mňa spoľahnúť, že keď budem sám, tak si bude aj mamina istá, že bude všetko tak, ako poviem a že to dodržím. To, že si budem sám sebou istý, že zvládnem záťažové situácie, že budem mať toľko rozumu, že prvé, čo spravím – nepôjdem sa nafetovať, ale budem to riešiť s chladnou hlavou a normálne.
Sú to zatiaľ iba moje malé ciele, ale viem, že by bolo pekné a že by som to raz chcel, prísť k dedkovi a po ceste im nakúpiť. Prespať tam pár dní a pomôcť im, nie iba na oko niečo porobiť, aby som mohol niečo ukradnúť. Prísť tam s pocitom, že sa nemusia báť, že im zmiznú veci a že sa nemusia zamykať. Veľmi nerád by som ich znovu sklamal, lebo viem, že ma má dedo veľmi rád a chcel by som, aby bol raz na mňa hrdý.

Matej 94