Jarči 109

Hneď na začiatku sa musím priznať, že sa mi ťažko dáva dokopy to, že feťák k rozumu prišiel, lebo keď si to tak vezmem, tak feťák si vlastne svoj mozog, teda rozum len vybrusoval a pral. To skôr mi sedí na to tá prvá časť, že „hlúpy feťák“, pretože fetovať bola a aj je veľmi veľká hlúposť. Celý tento problém sa teda pokúsim aplikovať na seba. Začnem teda tým, ako som bol hlúpy a začal som fetovať. Všetko v mojom živote dovtedy fungovalo viac – menej normálne. Čiže som mal kde bývať, mal som prácu, auto, priateľku a v neposlednom rade aj dobré vzťahy s rodinou, priateľmi alebo kamarátmi.

Veľmi dobre som vedel a teda som si uvedomoval, kam vlastne všetky tiet

o veci, čiže fetovanie, spejú. Lenže moja hlúposť bola natoľko veľká a silná, že aj napriek tejto vízii som mal potrebu si to odskúšať a spustiť tento pekelný stroj. Či už som chcel vedieť o čom všetci hovoria alebo robiť proste niečo výnimočné, teda niečo, čo nerobí každý. Ale jedno je isté. Chcel som. A to práve bola tá najväčšia hlúposť, akú som v živote naozaj urobil. Najprv to peklo vyzeralo ako obrovská zábava, či voľnosť. Neskôr to vyzeralo ako normálna vec a až ku koncu som zisťoval v akej som vlastne sračke. A najhoršie na tom bolo to, že som tieto zmeny počas toho vôbec nevnímal. Zbadal som sa až vtedy, keď sa mi začalo všetko rúcať. Moja rodina, vzťah a tiež aj zamestnanie. Ale hlavne som sa začal rúcať sám v sebe. A smutné je aj to, že to záchranné lano som si nehodil ja, ale moja rodina. Ako keby som vtedy ani nemal pud sebazáchovy. Pretože je skoro stopercentne isté, že by som skapal alebo  by som dostal dosť vysokú pálku vo väzení.
Pokazil som a zničil veľmi veľa vecí. Ani nie tak hmotných, ako skôr tých nehmotných. Tých, ktoré sa veľmi ťažko naprávajú. A aj keď sa nejako napravia, tak už nikdy nemusia byť také, aké boli pred tým. To je asi obdobné, ako s mojim mozgom. Teda rozumom. Tiež viem, že sú tam odfetované niektoré veci, ktoré sú už vlastne v nenávratne. To ma tiež dosť mrzí, pretože by som chcel ísť študovať na vysokú školu. Ale mám vážne obavy a pochybnosti z toho, že ju nezvládnem, pretože mám jednoducho už dosť poškodený mozog a tiež budem mať aj iné starosti, ako napríklad postarať sa sám o seba a tak podobne. Ale chcel by som to zvládnuť už len preto, aby mohol byť otec aspoň za niečo na mňa hrdý. I keď tento reparát voči otcovi asi nebude veľmi úspešný, pretože mi už jednu vysokú školu vybavil a ja som na nej nedokončil ani len prvý ročník. To bolo práve v časoch, keď som nejako začínal fetovať. Vtedy bol pre mňa svet gombička, všetko bolo v pohode a nič som si nejako veľmi nevážil Mal som obrovskú možnosť urobiť si popri zamestnaní aj školu. A ja som ju ľahkovážne len tak, zahodil a to ešte vtedy bez najmenších výčitiek svedomia. Pritom otec vybavil tú istú školu, ktorú vyštudoval on. Takže jeho sklamanie muselo byť veľmi veľké a a pravdepodobne ma má iba za toho hlúpeho feťáka, ktorý už nikdy k rozumu nepríde.
Potom už prišlo horšie obdobie. Obdobie, kedy to už nebolo ani o hlúposti a ani o rozume. Bolo to obdobie kedy mala hlavnú úlohu v tom celom moja závislosť. Všetko sa začalo podriaďovať fetu a rečiam s ním spojenými. Bavil som sa s ľuďmi, ktorí mali blízko k fetu, celý svoj program dňa bol podriadený tomu, aby som sa mohol v konečnom dôsledku nafetovať. S rodinou som sa bavil a navštevoval ju vtedy, keď to hralo fetu do karát. S priateľkou som bol väčšinou vtedy, keď som si už všetko prefetoval a nemal som už ani čo do úst. Inokedy, čiže keď som chcel akurát fetovať, alebo som už nafetovaný bol, mi bola na obtiaž. Vtedy som ju často priam neznášal, lebo vtedy mi to úplne pripadalo, že ma sleduje a obmedzuje moju slobodu. Vôbec som nevidel to, že ona len chcela byť so mnou a už s ňou niekedy lomcuje len zúfalstvo. Až teraz to naozaj vidím, že aký som bol citovo vykradnutý. Z armády som musel dobrovoľne – nasilu odísť, pretože už som nechodil ani do práce. Po tomto mojom veľkom krachu som mal nový reštart. Medzitým sa so mnou rozišla moja priateľka, ktorú som potom s veľkými ťažkosťami nakoniec získal naspäť. Našiel som si aj novú, dobre platenú prácu a dostal aj vlastný byt. Lenže, znova som  neudržal svoju závislosť na uzde a všetko nabralo ešte obludnejšie rozmery, ktoré by aj rovnako skončili. A popri tom všetkom som mal aj sny o budúcnosti. Vedel som, že by som raz určite chcel mať aj rodinu, vlastné, ale ozaj vlastné bývanie, veľa peňazí a plno rôznych vecí, o ktorých snívam a chcel by som ich raz určite mať. Dokonca som aj vedel, že pokým budem fetovať, tak o tom budem len snívať. Ale vždy som si vravel, že neskôr či neskôr, až som sa ocitol, že mám tesne pred tridsiatkou a nemám z toho všetkého v podstate nič.
Pomaly zisťujem, že som na dobrom mieste, lebo je to jediná a posledná šanca, ako z toho ako – tak úspešne vykorčuľovať. Len, je mi ťažko hovoriť, že som k rozumu prišiel, lebo ten rozum mala moja rodina, najmä môj otec a bratranec. Nie ja. Ale som im vďačný, pretože ja sám by som sa na tú správnu cestu nikdy nenasmeroval.
Teraz chcem, aby sa to všetko dalo ako tak do poriadku. Hlavne tie vzťahy s rodinou a založiť si vlastnú rodinu. A samozrejme, žiť šťastný – čistý život.

Jarči 109