Mišo 96

No, kázali mi napísať elaborát a vôbec netuším, čo odo mňa vlastne chcú a čo mám vlastne napísať. A neviem ani ako mám začať, tak začínam tak, ako viem.
Na začiatok hovorím pravdu. To mi vždy pomôže. Potom, keď sa rozpíšem, budem možno klamať, taktizovať, možno sa ako hlúpy feťák pokúsim aj rozmýšľať. Klamať viem. To si ešte pamätám. Treba povedať niečo, čo nie je pravda, alebo niečo, čo je presne naopak ako bolo alebo ako sa to stalo. A netreba pritom zabudnúť na výraz tváre, ktorý musí byť presvedčivý tým, čo hovorím.

Pri klamaní si treba stáť za svojim a dupať nohou a nepustiť sa od svojej pravdy. Treba presviedčať a vymýšľať si a robiť s tvárou presvedčivé

grimasy a hádzať masku. Feťák to vie. Feťák sa tým živí. Feťák je tým živý. Keby neklamal, nebol by vlastne feťák. Klame rodinu, okolie a hlavne seba. A to presvedčivo. Až tak, že je to na nepoznanie od pravdy. Niekedy na tú pravdu, ktorá je vlastne pravá pravda, úplne zabudne a osvojí si tú svoju, nepravú pravdu. A podľa nej žije, podľa nej sa správa a tak aj robí všetky veci. Feťák je zaujímavé zvieratko, z pohľadu čisto vedeckého. Ale z pohľadu ako človek, je len zvieratko. Také malé, naničhodné, úbohé zvieratko. A keď vlastne rozmýšľam nad zadanou témou, tak mi napadlo, že feťák vlastne k rozumu nikdy neprišiel. Feťák chodí len k dílerovi, a späť do svojho tmavého kúta. K rozumu by nemal prečo chodiť. Rozum by ho obmedzoval. Keby mal rozum, nebol by to feťák. Iba ak...
Iba ak by sa stal zázrak, ktorý by mu dal prvý impulz, že čo sa to vlastne deje a že ďalej sa už nedá fetovať. Že už je možno koniec. Ale hlúpy feťák ani v takejto situácii nerieši svoje problémy. Len hľadá cestu. Priamu a prvú cestu späť k fetu. Nevie inak žiť. Nepozná iný život. Pozná len fet – dílera – a svoj tmavý kút.
Ale keď sa na to pozriem tak, že mám písať o tom, ako hlúpy feťák k rozumu prišiel, tak skúsim hľadať spôsoby a nie dôvody. Tak ako prvé ma napadlo, že mohol ísť len tak po ceste a zbadať na zemi voľne pohodený kúsok rozumu a tak si ho, ako správny feťák,  rýchlo strčil do vrecka medzi fet a tešil sa, že ako ľahko prišiel k rozumu. A už ma iný spôsob, ako by feťák prišiel k rozumu, nenapadá. Iba ak by drblo niečo do hlavy a musel by byť nejaký čas pripútaný k posteli alebo k vozíčku. To by bol ten zázrak, lebo feťák si dáva na seba veľký pozor. Stará sa o seba, aby ťažko nerobil, aby ho nič nebolelo, aby sa ani nikde nepoškrabal, vlastne ani nikde nechodí. Takže by to bol zázrak, keby sa to stalo. Ale dajme tomu, že sa stane. Potom mu už možno zapne, že už nevládze žiť ako žil. A začne nariekať a robiť zo seba úbohého, aby ho všetci ľutovali a fúkali mu. A on sa z toho vyškriabe po cudzích chrbtoch. Druhí sa o neho starajú a on si hovie. Možno mu medzičasom zapne, že nerobí dobre, ale robí to ďalej. Potom, keď to už všetkých omrzí, strčia ho do nejakej nemocnice alebo ho zavrú na psychiatriu a je každému ukradnutý. A on, feťák, si vždy o sebe myslí, že je niečo viac, ako tí druhí, takže aj tam si myslí, že to je neprávom a že on vie, že tam nepatrí. A potom ho napadne múdra vec – všetkých prešťať a ujde. Nevie kam, ale ide. Nemá kam, ale ide. Nemá nič, ale ide. Lebo on je múdry hlupák. Vie čo má robiť. Prečo by mu mal niekto radiť? Veď on to vie. A tak sa túla sem a tam, celý deň a celé noci. Chodí po feťáckych bytoch, feťáckych kamarátoch, kradne, klame, ubližuje. A popri tom všetkom si myslí, že o n vie. On vie, čo chce. A sníva veľké sny. Sny o tom, ako raz niečo bude. Ako raz bude známy, bohatý, nepremožiteľný a ako sa bude na všetkých dívať zvrchu. A tak chodí, napoly v snoch a napoly v ilúziách, vo falošných predstavách.  Stále si vraví, že svet je gombička, nič sa nedeje a všetko mu vychádza. Postupne začnú na neho kašľať aj tí feťácky kamaráti, ktorí by mu aj modré z neba a červené z pekla zniesli, keď mal peniaze a fet. Už pre nich nie je zaujímavý. Smrdí, je bledý, samá kosť a koža a blbý pohľad. A k tomu plno halucinácií a všade, kde sa mihne ako tieň, tak s ním sa mihne aj nejaký ten policajt, ako tvrdá realita. Ale čo je to realita. On neverí v realitu. Nežije v nej. Má svoje ilúzie a nehmotné predstavy, svoje tiene snov a svoje, bodka. Za všetkým dáva bodku. Nič nerieši. Načo by niečo riešil. Veď ani nevie ako sa niečo rieši. Len obchádza, prekračuje, snaží sa nevidieť. A máva rukou nad všetkým, veď nevadí. Nafetuje sa a zas bude všetko ok, nie? Až mu raz dôjde, že je sám. Ale nie sám ako sám. Ešte viac sám. Sám so sebou a sám v sebe. Rozpráva sa sám so sebou, háda sa sám so sebou, sám so sebou sa drží za ruku, sám sa hladí, sám si radí, je sám.
A stále si myslí, že je niečo viac a že ide vymyslieť niečo, čo ešte nikto nikdy nevymyslel, že ide objaviť niečo, čo nikto ani netuší, že existuje. A myslí si, že niekde za rohom na neho všetci čakajú, možno s veľkou tortou ako z amerických seriálov s veľa, veľa sviečkami a všetci sa na neho vrhnú a budú mu hovoriť ako im chýbal, že ho čakali a že aký je super. A takto si žije ešte chvíľku vo svojich presvedčeniach, čaká, teší sa, chodí pomedzi domy, pomedzi paneláky, popod mosty a čaká tých s tortou a teší sa na oslavu. Občas ho aj napadne, že je to blbosť, ale skutočnosť je tak boľavá, že ho to hneď aj odpadne, tak, ako ho to aj napadlo a zabudne na to. Ale začne mu byť zima. Ľudia okolo začnú miznúť a začína byť tma. Zima, prázdno a tma. Je zúfalý. Stále viac a viac dobiedza tá boľavá realita a začína mať strach. Už sa mu svet nezdá ako gombička, už sa mu vidí veľký a prázdny. Nevie čo má robiť. Peniaze by si aj zarobil, ale ani kurvu robiť nemôže, lebo smrdí ako hnoj a ako hnoj aj vyzerá. Nemôže, lebo ľudia sa ho boja. Jeho, najväčšieho fešáka pod slnkom. Kočky po ňom žmurkali a samy sa mu núkali. A teraz sa ho boja. Je z toho zmätený a keďže nikdy nič neriešil a ani nevie, že sa niečo dá riešiť, prvé, čo ho napadne -  skončiť to všetko, zabiť sa.
Ale ešte aj v tom si vyberá. Nesmie predsa vziať prvú šancu, on si má právo vybrať, lebo on je niekto. A tak si začne vyberať spomedzi možností tú najatraktívnejšiu. Hodiť sa pod vlak?! Nie, to robí každý. Skočiť do vody s uviazaným kameňom o krk?! Nie, bola by mu zimička kým by zomrel. Chudáčik. A čo tak vyšplhať sa na nejaký elektrický stožiar a ľahnúť si na všetky drôty naraz?! Celkom dobrý nápad, ale nie je to istá smrť, veď to ho len trochu spečie a spadne na zem a bude len trochu spečený a nezomrie. Zbytočne by si robil námahu a ešte by ho možno niekto zbadal a prekazil by mu plány, keď by ho chcel zachrániť. A tak sa nazlostený na celý svet vyberie ďaleko od ľudí, niekde do hory a keď zbadá prvú skalu alebo starý kameňolom, neváha a skočí. Poláme si nohy, ruky a keď sa zo šoku ako tak preberie, začne frflať a nadávať, že sa mu to nepodarilo. Ale pomaly precitá a začne ho to bolieť. Začne volať o pomoc. Pomóc! Pomóc! Pomóc! Je tu niekto? NIČ. Je tu niekto? NIČ. Nasratý, že tam nikto nie je, si pohodlne ľahne na ostré skaly a urazený leží. Nakoniec ho niekto predsa len zachráni, začnú mu pomáhať ľudia a starať sa o neho. Dá sa trochu dokopy a zasa začne fetovať. Už ani nevie prečo. Asi len preto, že iné nevie. A preto, že reálny svet je ťažký pre jeho myslenie a v ilúziách si môže bez zábran zasa stavať svoj vlastný svet.
Ani nevie ako a dostane sa niekam, kde mu chcú pomôcť, kde mu rozumejú a kde si ho vážia ako človeka. Niekde kde nie je spodina. Kde sú si všetci rovní. A preto, že je v ňom stále kus feťáka, ktorý ho ovláda a pokúša, bojuje aj tam. Klame, podvádza, nehrá fér hru. Stále chce byť niekto. Po čase, mu ale začne dochádzať, že ten ťažký svet, ten, ktorého sa bojí, je v jeho hlave a že nie je až taký, ako si ho vlastne predstavoval. Začne sa mu kúsok po kúsku páčiť a začne zisťovať, že je stvorený aj pre neho a nie proti nemu. Začne mať radosť zo seba, možno aj zo slniečka, že cíti ako hreje a je rád, že mu v zime omŕzajú prsty na nohách. A prečo? Preto, že cíti, že ich má a že vlastne niečo cíti. A je rád a je šťastný, aj keď sa bojí toho, čo nepozná.
A ako vlastne hlúpy feťák k rozumu prišiel? Neprišiel. A ani už  asi nepríde, lebo si ho odfetoval. Zničil si ho. Ten, rozum, ktorý možno nikdy ani nemal. Naďalej zostáva hlúpy, ale občas ho napadne, že ak Boh dá, aj motyka vystrelí...

Mišo 96