Pštrosy

Hollywood je považovaný za továreň na sny. Hm. Americký sen...., lenže túžobný pohľad, upretý na vrchol hory sám o sebe nestačí Filmy klamú. Nejde to tak ľahko ako v kasových trhákoch. Kým človek dosiahne vytúžený vrchol, stojí ho to veľa námahy, síl a práce. Asi preto je v reálnom svete tých splnených snov pomenej. Aj Winston Churchill bez príkras sľuboval občanom len pot a slzy, kým sa niekam dopracujú. Presne to sa totiž skrýva za tzv. americkým snom. Keď sme začali uvažovať o tom, že by bolo z mnohých hľadísk prínosom rozbehnúť chov pštrosov, pripadalo mi to ako sen. Nevedel som si predstaviť, čo všetko to obnáša. Od obstarania objektu, napísania projektu, cez jeho schválenie, oplotenie, pílenie a zvážanie dreva z hory, šúpanie kmeňov, zavedenie elektriny, zváranie ohrád okolo troch veľkých výbehov, v ktorých sme spravili pieskoviská a štrkoviská, úpravu terénu, aby vyhovovala ideálnym chovným podmienkam... Cez to všetko sme prešli. Až  po dovezenie pštrosov a následnú starostlivosť, ktorá je náročná hlavne preto, že tieto zvieratá sú citlivé na zmeny,hluk, stres, dokonca potrebujú cítiť, že ich má niekto rád. Ono je to ako so závislosťou. Na samom začiatku si chlapec nevie predstaviť, že by raz aj on mohol byť čistý. Vie iba toľko, že tak ako žil sa žiť nedá. Aspoň nie dlho. Treba mu tú cestu rozmeniť na drobné, na jednotlivé dni a činnosti, aby uveril, že to pôjde. Myslím si, že tým čo sme vybudovali, sme získali nielen pštrosy a dobrý základ na založenie vlastného chovu, ale aj cennú skúsenosť, že sa dá zrealizovať veľa vecí ak človek nesedí doma so založenými rukami a nefrfle na to, ako sa nič v tejto republike nedá. Pre mňa osobne bola asi najväčšia radosť počúvať chlapcov, keď sa rozprávali, že partia nefetujúcich feťákov vlastnoručne postavila pštrosiu farmu.

Ešte teraz cítim hrdosť na nás - na PAHOROK.